Svet očami, ktoré paralelne vidia minulosť,
súčasnosť a budúcnosť
Jedným z najvýznamnejších spisovateľov a mysliteľov
našej doby je Kurt Vonnegut. Bitúnok č. 5, ktorý predstavuje aj
názov knihy, sa nachádza v Drážďanoch.
Koncom roka 1943 tu prichádzajú úbohí americkí vojnoví zajatci. Keď sa otvorili dvere vagónu s dobytkom „pred našimi očami sa objavila krásna
krajina, akú ešte väčšina amerických vojakov nikdy nevidela.“ Vojensky
neutrálne mesto Drážďany však jednu noc britské letectvo zbombardovalo. Americkí
zajatci prežili toto peklo v hlbokých jaskynných pivniciach bitúnkov. Takto sa
zrodila aj táto kniha, ktorá je jedna z najviac analyzovaných diel svetovej
literatúry.
http://www.kniznakaviaren.sk/fotky20548/fotos/_vyr_11162Antikvariat_2017_15-059.jpg
Dielo je sčasti aj autobiografiou,
pretože autor v ňom o sebe rozpovie všetky najdôležitejšie informácie. Narodil
sa v Indianapolise v roku 1922. Jeho predkovia na začiatku minulého storočia emigrovali
z Nemecka do Ameriky. Boli ateisti, a preto boli očarení slobodnými ideami
zakotvenými v ústave Spojených štátov amerických. Vonnegut vstúpil do armády v roku 1943. Jeho jednotka bola zničená
v Ardenách. Jedenásť dní putoval osamote, nakoniec bol zajatý a prevezený do
Drážďan, kde v bitúnkoch prežil ničivé bombardovania svojich krajanov. Tieto
hrozné spomienky a z toho odvodené morálne pochybnosti vláčil so sebou viac než
dvadsať rokov. Z toho sa potom zrodilo jeho majstrovské dielo: Bitúnok č.5. Je
to román mierne telegraficky schizofrenický, v duchu povestí z planéty
Tralfamadore, odkiaľ pochádzajú lietajúce taniere.
Kam speje tento svet? – pýta sa
Vonnegut v každom svojom diele. Odpoveď nájdeme vo viacrovinnej štruktúre
románu: osobné skúsenosti autora, príbeh hlavného hrdinu – Billyho Pilgrima v
súčasnosti, počas vojny, po vojne a nakoniec v jeho vymyslenom fantastickom
svete na planéte Tralfamador (pretože taký bláznivý a schizofrenický svet sa dá
vysvetliť jedine v sfére ďalekej fantázie). Vonnegut vytvoril svoj vlastný
podivný, bizarný, ale strašidelne realistický svet, Ilium. Typické, nudné, no
troška nebezpečné americké mestečko ako panoptikum predstavuje život
bezvýznamných človiečikov, milionárov, vedcov a generálov. Takouto vášnivou
posadnutosťou, akej sú schopní len naozaj veľkí umelci, rozpráva svoj príbeh,
veľké skúsenosti zo života a následné varovania do budúcna. Tento svet, v rámci
toho Amerika s fetišizovaním peňazí, so znetvorením ľudských hodnôt, atómovými
bombami a nebezpečnými technikami v rukách šialených jednotlivcov, sa dostala
na okraj konečného vymretia. A preto nám odkazuje: Pozor! Kým nie je
príliš neskoro...
Vonnegut v tomto románe použil
prvýkrát svoj slávny sarkastický výrok: „Tak
to chodí.“ (anglický originál „So it goes“). Vyjadruje to prístup ľudí
žijúcich na Tralafamadore k smrti a k času: vždy keď počujú niečo o smrti,
kývnu si rukou a povedia: „Tak to chodí.“
http://blog.history.in.gov/wp-content/uploads/2016/04/kurt_vonnegut_by_marty_reichenthal.jpg
Hlavnou myšlienkou diela je to, že v
šialenom a schizofrenickom svete, šialenstvo a schizofrénia dobehnú každého.
Prestane existovať všetko, čo rozumieme pod pojmom „ja“, prestane existovať
osobnosť, charakter. Prestáva existovať čas a neustály príbeh - všetko sa nahromadí do jedného večného
okamihu, do víriaceho sa chaosu. Všetko je také, ako keby sme neboli v realite,
ale v nejakom science-fiction, v mesačnej krajinke, v tralfamadorských
vzdialenostiach. Vidíme nie ľudskými, ale tralfamadorskými očami. Minulosť,
prítomnosť a budúcnosť je konštantná a všetko to nemenné a nevysvetliteľné sa
deje naraz, súčasne. Otázka „Prečo?“ sa stáva zbytočnou. Nie sú žiadne otázky a nie sú žiadne
odpovede. Neexistuje nič iné, len okamih. A v tomto okamihu je všetko – celý
náš život.
Žijeme vo svete, kde každá ľudská
bytosť nie je ničím iným, ako hračkou mocenských síl. V živote už nenachádzame
žiadnu drámu, žiadne ľudské povahy, žiadnych hrdinov. Čo je po tom? Šialenstvo.
Šialenstvo, v ktorom sa zničí kultúra a umenie. Šialenstvo, v ktorom je všetko
zničené plameňmi a bombami. V jednom interview Vonnegut povedal: „V súvislosti s umením, verím v teóriu‚
‚Kanárik v uhoľnej bani‘. Niekedy baníci
brali so sebou kanáriky, aby vycítili nebezpečný plyn skôr než ľudia. Umelci sa
správajú podobne – čvirikajú a umrú. Prevalia sa na chrbát ako kanáriky v
zamorenej uhoľnej bani skôr, než si niekto dôležitejší uvedomí, že prichádza
nebezpečenstvo. No napriek tomu si myslím, že každého umelca by sme si mali
uctiť ako poplachový prístroj.“
Popravila som aj túto knižku. „Tak to chodí.“ Jedine tí dokážu
autenticky rozprávať o vojne, ktorí ju prežili. Autor ju prežil a napísal o nej
nesmierne pôsobivú knihu. Celá štruktúra románu je jedinečná. Oplatí sa
prečítať si ju.
Kitti Nagyová
